Ako sme vyriešili “nechcem spať, som už veľká”

Moje malé dieťa mi začiatkom leta tohto roka povedalo, že je už veľká a ona spať (cez deň) nebude. Mala vtedy dva roky a pár mesiacov. Toto bojkotovanie obedného spánku začalo asi v jej dvoch rokoch, teda pred letom, ale až v lete sa rozhovorila a povedala mi túto krásnu vetu. A ja som sa zase niečo nové naučila.

Dovtedy sme mali režim. Super režim, ktorý fungoval. Ja som bola na neho nastavená a všetko sme podriaďovali jej spánkovému režimu. Nemôžeme ísť nikam, musí ísť spať. Ak sa tak nestalo, bola som z toho nervózna, veď je to malé dieťa…

A potom to prišlo. Kríza. Zrazu, z ničoho nič. Spánok nikde. Najprv vymýšľala, skákala, hrala sa, aj zavrela oči, ale potom vyskočila. Robila všetko možné, len aby spať nešla, alebo aby nezaspala. A ja som sa jej prosila, vysvetľovala, podriaďovala som všetko tomu, aby spala, veď spať musí a mala by, inak bude unavená. A veru, bola unavená. Ak nezaspala na obed, zaspala v aute, bola uplakaná a zlostná poobede, večer to už bolo na nevydržanie, alebo proste “odpadla” hocikde ešte pred večerou.  A ja som sa stále snažila a prosila sa jej. Občas zaspala, občas nie. Zaspávanie sa tak pretiahlo aj na hodinu a niekedy s nulovým výsledkom. A bola som už taká vytočená, unavená a frustrovaná, že už som ďalej nevládala. Stále som si hovorila, že spať musí a nemôže si robiť čo sa jej zachce. Skúšala som ju k sebe pritúliť, občas zaspala aj tak, že na mne ležala, to som už ale pomaly prestávala dýchať… Ale väčšinou bol náš deň o tom, že sme obed strávili ja dohováraním a prehováraním a ona popieraním “nie, nie, nie, nie” a tak dokola. Má výdrž. Občas sme si i poplakali.

A ja som si uvedomila, že takto to ďalej nejde. Že je niekde chyba. Že jej stále “nie” dolieha nielen na mňa, ale aj na ňu. Začala mi bojkotovať aj iné veci a 90% vecí bolo nie.

Začala som od seba. Prehodnocovať. Prečo by mala spať? Inak dobré, milé dieťa začalo hovoriť nie. Možno to tak naozaj chce, nespať, možno je to v jej živote istá fáza, ktorú sama musí zvládnuť.  Prečo mám stále pocit, že musím všetko podriaďovať jej spaniu? Lebo je ešte dieťa…áno to bola moja odpoveď. A že nič nevie? Možno sa mýlim. Iste, prekonáva sa. Ale je pevne rozhodnutá už niekoľko mesiacov. A hlavne, prestala som sa upínať na predstavu, že musí spať a že ja jej to musím prikazovať.

Prehodnotila som svoje vžité predstavy a prestala som ju nútiť. Nechávam to tak, ako sa to vyvinie. Keď vidím, že je unavená, ponúknem jej, že si môže ísť ľahnúť, oddýchnuť si, pustím jej rozprávku, ona si ľahne a zväčša zaspí. Ale niekedy aj nie. Niekedy zaspí počas hrania, niekedy počas jedenia a niekedy vôbec. Niekedy zaspí až večer a niekedy na obed. Samozrejme, keď nezaspí okolo obeda, večer sa okolo šiestej musíme pripraviť na spŕšku emócii z únavy. Ak zaspí okolo piatej, večer ide spať asi o desiatej. Ale stále je to lepšie, ako to bolo predtým.

Neriešim, neprotestujem. Poskytnem jej možnosť.

A zhodnotenie po niekoľkých mesiacoch? Je to super. Dala som jej možnosť, aby si vybrala, aby sa sama rozhodla a aby sama na sebe videla, kde sú jej hranice. Poviem jej, že ak ide spať, je oddýchnutá atď. Ale už nenalieham. Ja som kľudná, ona je kľudná a máme pokojný deň. Postupom času aj ona sama vidí, že keď si ľahne, je jej lepšie. Niekedy iba stačí, že si poleží a oddýchne.

Myslím, že nás to posunulo o veľký kus vpred. Obe cítime slobodu. Pretože neustále dohadovanie nás nielenže nikam neposúvalo, ale brzdilo a hrozne vysiľovalo a oslabovalo náš vzťah. A hlavne nás to vzďaľovalo. A to som určite nechcela. 

Teraz sme spokojné a šťastné.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s