Ty si ale zlé dieťa! A tu máš po zadku!

Poznáte to? Odvráva, robí presný opak toho čo chcete, hádže sa o zem, búcha okolo seba, búcha vás. Čo s ním? Dám mu po zadku, dieťa jedno zlé. Nerobí vôbec to čo chcem ja.

A viete, že dieťa nám nastavuje zrkadlo? Že tak ako vy si chcete niečo vydobyť, chce to aj ono? Že aj dieťa chce byť samostatné, robiť to čo vy – rozhodovať o veciach. A ak chcete mať silou-mocou veci pod kontrolou, bude to chcieť aj dieťa. Tiež bude očakávať slepú poslušnosť. A viete, že to malé po zadku nám raz vráti? Neexistuje malé po zadku. Ak si z toho vybudujeme zvyk, aj ono si na základe nášho malého po zadku vybuduje zvyk –  biť niekoho, alebo naopak byť ukrivdené po celý život…

Všetko sú to emócie. Naše emócie. Emócie života, ktoré sme priviedli na svet. Dieťa sa s nimi musí popasovať. A my, ako rodičia, tiež.

Vždy tvrdím, že dieťa nie je zlé. Neexistuje zlé dieťa. Existuje nepochopené / nevypočuté dieťa. Skúsme byť empatickejší k deťom, nemyslime hneď na to, že je niekto zlý. Je taký aký má byť. My ho vedieme cestou života, ktorú má kráčať, aby bol šťastným človekom. My mu môžeme pomôcť, ukázať mu, ako správne žiť. Naučiť ho, že emócie sú v poriadku. Aj byť nahnevaný je v poriadku. Dôležité je vrátiť sa na správnu cestu, kedy je človek v harmónii sám so sebou a šťastný.

Často rozmýšľam, kde to vzniklo, že sa deťom hovorí, že sú zlé. Prečo by mali byť zlé? Len preto, že nerobia čo chceme my? Alebo sú zlé preto, že behajú a kričia? Nie je to len preto, že my sme už stratili ten životný elán a hneváme sa sami na seba a nedokážeme sa radovať z maličkostí? Dieťa je zo svojej podstaty to najlepšie čo môže byť. Dieťa neubližuje naschvál. Robí iba to, čo vidí, alebo sa niečomu bráni.

Keď preukážeme dieťaťu patričnú úctu, úctu k človeku, keď ho berieme ako partnera, keď sa s ním nerozprávame štýlom “urob to, lebo ja som ti to povedala”, ale “prosím, upraceš, ak chceš pomôžem ti, aby to bolo rýchlejšie…”, alebo “nerob to, nepočuješ čo ti hovorím?! Nechytaj to svetlo lebo ti dám po zadku!”, ale povieme: “Svetlo sa zapína keď je tma, teraz svieti slniečko. Keď bude tma, môžeš ho zapnúť, aby sme videli. Ďakujem.”

Dieťa by malo vedieť, že sme partneri, ktorí tvoria rodinu, že patrí k nám. Nemalo by mať pocit, že je podriadené, že ho potrebujeme ovládať. Potom nebude mať dôvod ísť proti nám a proti našim názorom.

Tiež nemám rada neustále napomínanie. Dieťa vie čo má robiť. Učí sa odmalička od nás. Napodobňuje naše chovanie. Prečo mu musíme neustále prízvukovať čo má robiť? Robíme to snáď my zle? Žijeme zle? Sme zlým príkladom? Ak žijem správne, nemusím dieťaťu za pol hodinu predhodiť 300 príkazov a zákazov. Pretože to je kontraproduktívne. Dieťa prestane počúvať. Výsledkom bude, že sa z neho stane dospelý, ktorý sa nebude mať rád, pretože nikdy nebude sám pre seba dosť dobrý. Nikdy nebude taký, akým ho chceli mať rodičia a nikdy si to nebude vedieť odpustiť. Preto stačí usmerniť, motivovať, ukázať, pochváliť, podporiť. A to je výchova k samostatnosti.

Ja predtým, než chcem vysloviť nejaký zákaz / príkaz, spýtam sa sama seba: môže tým ublížiť sama sebe, alebo niekomu inému, či ohroziť sama seba / iného, alebo niečo zničiť? Ak nie, nehovorím radšej nič.

Čo robiť keď dieťa dostane záchvat hnevu?

Doma mám emočné dieťa. Je celá po mne. Som šťastná, že je taká aká je. Je veľmi empatická. Občas máva záchvaty hnevu. Nikdy nepoužívam slová si zlá / dostaneš. A nikdy nebijem. Bitkou by sme spadli do priepasti, z ktorej niet návratu.

  • V prvom momente treba upokojiť seba. Ak nie je pokojný rodič, nebude ani dieťa a konflikt sa bude stupňovať.
  • Upokojiť dieťa objatím, pripustením jeho pocitov. “Si nahnevaný / Si unavený / Si hladný / Si smutný”… Prípadne rozvinúť: “Nechceš ísť domov / chceš sa ešte hrať / nepáči sa ti moje rozhodnutie…”. Dieťa musí vidieť, že aj keď sa práve necíti najlepšie, ste tu pre neho. Malo by vidieť, že chápete jeho pocity. Vo väčšine prípadov toto pomôže. Ja zvyknem ešte hovoriť Vikinke, že ju úplne chápem, že chce zostať na ihrisku, že aj mne sa tu páči, ale teraz musíme ísť domov a poobede prídeme znova.
  • Sú však aj skrytejšie emócie. Prísť na to, prečo je dieťa rozčúlené / nahnevané atď. je dôležité. Sama sa sebe som si všimla, že bývam nahnevaná kvôli drobnostiam (zle uložený riad, ponožky na zemi…). Až keď sa zamyslím, skutočne zamyslím, keď prídem do svojho vnútra, zistím, že som nahnevaná kvôli niečomu úplne inému. Napríklad kvôli tomu, že sa neviem vyrovnať so slovami, ktoré mi niekto povedal. Že to neviem spracovať. Že ma to niekde vnútri ťaží. Často už len toto odhalenie pomôže. A prípadne s týmto zistením môžem ďalej pracovať.
  • Ak sa potrebuje vyplakať, poskytnite mu náruč a objatie. Utvrďte ho (aj chlapca aj dievča), že plakať je v poriadku.
  • Ak už zakričíte, je potrebné sa ospravedlniť. Nebáť sa povedať prepáč malému dieťaťu. Pretože aj malé dieťa je človek a zaslúži si vaše prepáč. Vysvetliť, že nás nahnevalo, že kričalo, ale že sme radi, že je už lepšie a že nie je pekné kričať a nabudúce už kričať ani vy nebudete.

A na záver príklad

Vikinka bola v poslednom čase na mňa nahnevaná (bezdôvodne) a správala sa zle. Ráno sme vstali, s úsmevom a zrazu hnev, nechcela sa obliecť, bojovala s každým mojim ďalším návrhom. Plakala, búchala okolo seba, hnevala sa. Aj mňa buchla. Vtedy som si uvedomila, že nie je nahnevaná na to, že ju chcem obliecť, alebo že chcem aby si umyla ruky. Bolo to niečo iné. Prišla som na to, že je nahnevaná, pretože doma nebol manžel (bol v práci). Že chcela byť so svojim tatinkom. Myslela si, že budú spolu. Nebola nahnevaná na mňa, ale na situáciu, ktorú nevedela ovplyvniť. Povedala som jej, Viki, si nahnevaná, pretože tu nie je tatinko? Začala plakať a akoby sa ešte viac nahnevala. Vtedy som jej poskytla opäť náruč: Si smutná, že tu tatinko nie je? Priznala, že je to tak a začala veľmi plakať. Veľmi sa jej uľavilo. Prišli sme na to, čo jej je. Povedala som jej, aby sa kľudne vyplakala. Potom som jej vysvetlila ako to je s prácou, že tatinko tam chodí, aby zarobil peniažky, ktoré míňame na rôzne veci, aby sme mohli platiť za bývanie, kupovať jedlo atď. A poobede príde a môžeme ísť spolu von. Zavolali sme mu. Bola pokojnejšia. Na ďalší raz sa situácia opakovala, ale vedela ju vyriešiť sama. Povedala, že je smutná, že tu nie je tatinko a potrebuje si poplakať. Vyplakala sa, objala som ju, povedala som jej, že je to v poriadku. Vypočula som ju. Potom sme sa išli hrať a deň bol skvelý s mojou skvelou dcérou.

Zuzana

dav

Viac článkov o vzťahovej výchove tu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s