Sú tradície dôležité, alebo ich treba vymazať?

Tradície. Mikuláš, čert a anjel. Pre niekoho symbol radosti, pre iného strachu. V posledných dňoch som sa dostala k mnohým článkom o tom, že je to len o strašení detí, že deti majú traumy, plačú, kričia. Že to treba zakázať…

Ako vidíte, vôbec to tak byť nemusí. Ku nám chodia všetci traja, dokonca jeden rok bol bez anjela (akože bol neviditeľný). A keď vidíte ten pohľad našej prostrednej, ten hovorí za všetko. Dokonca ani na Mikuláša takto zasnene nepozerala. Pripomenulo mi to rozprávku Čert a Káča (Alžbetku by čerti hneď vrátili 😃).

No ale teraz vážne. K tým uplakaným deťom.

Zoberie ťa čert

Je pochopiteľné, že ak medzi malé detičky nabehne hlučný čert a straší ich, že ich zoberie, že sa začnú báť, aj keď sa dovtedy nebáli.

Niekedy je to aj o tom, čo počujú doma: Nehnevaj, lebo ťa zoberie čert! Ty si taká zlá, zoberie ťa čert. Príde čert! Ak toto neurobíš, dám ťa čertovi.

No a strach máme na svete (Ak miesto čerta dosadíme napríklad slovo doktor, budú sa báť doktora). Rodičia / učitelia / vychovávatelia si často pri výchove neuvedomujú, že spúšťajú lavínu strachu. A pritom to myslia dobre, veď je to iba pár slov, komu to môže ublížiť?

Potom sú tu aj také názory, že deti potrebujú postrašiť. Tomu ani nebudem venovať pozornosť, iste chápete, že sa to absolútne nezhoduje s mojim presvedčením. Vyvolávanie traumy u detí môže mať siahodlhé následky, až do dospelosti. Môže viesť k poruchám reči, k pocikávaniu.

Zo strany dospelých by určite nikdy nemalo dôjsť k zlyhaniu a strašeniu detí, ktoré pramení v ich neschopnosti zvládať ťažkosti. Dieťa by nemalo byť onálepkované ako zlé, len na základe našich predstáv o tom čo je správne a čo nie. Manipulácia strachom predpokladá, že dieťa zaklame, aby sa stalo dobrým.

Čo robiť ak sa tak už stalo a dieťa bolo vystrašené bez nášho vedomia?

Ak tomu nevieme zamedziť dopredu, porozprávať sa s dospelým, ktorý má toto zlyhanie na svedomí. Vysvetliť, že jeho konanie nebolo správne a vy ako rodič si strašenie detí neprajete. A aby sa to už neopakovalo. Ešte dôležitejšie je porozprávať sa s dieťaťom. Ubezpečiť ho, že ho milujete také aké je. Že ste šťastná / šťastný, že ho máte. Že ho nikto nikdy nezoberie.

Vymyslieť si príbeh o bláznivom čertíkovi, ktorý rozpráva hlúposti a nemá sa s kým hrať.

Chápanie čerta a anjela ako morálnych hodnôt

Čert a anjel predstavujú morálne hodnoty. Môžeme sa rozhodnúť či naša duša sa prikloní k dobrým, správnym rozhodnutiam, alebo k tým zlým. Treba si ale uvedomiť, že každý má v sebe aj toho anjela, tú svetlú stránku, aj čerta, tú tmavú stránku. A tak je to v poriadku. Jedno bez druhého by nebolo. Svetlo by sme nikdy nevideli bez tmy. Je na nás, čo si v živote vyberieme. Tak bude potom vyzerať našu duša. Čert a anjel zhmotňujú predstavu našej duše. Sú to morálne hodnoty, ktoré nasledujeme. A takto to vysvetliť aj deťom.

Ako teda spraviť Mikuláša, aby deti nemali strach?

Strach v nich nevyvolávať. U nás je čert kamarát. A hotovo. Chodí s Mikulášom a anjelom a rozdávajú darčeky všetkým dobrým deťom. A tie naše (aj tie vaše) a vlastne všetky, sú predsa dobré.

Doma sa o tom rozprávame, že chodí aj čert a ako vyzerá. Dievčatá sa pýtajú čo ich zaujíma a ako anjel, tak aj čert sú pre ne rozprávkové bytosti.

Pozeráme rozprávky, kde sú čerti milí, alebo kde sa predstavujú sviatky. Pekná rozprávka je napríklad Chalúpka na vŕšku.

A teraz k tradíciám

Niekomu to príde hlúpe, detinské, strašidelné. Ďalší povie načo.

Puto a spojivo

Tradície a rituály sú v našich životoch dôležité. Aj keď si to neuvedomujeme a necítime to možno tak. Žijeme si svoj život vo veľmi rýchlej dobe. Stále sa niečo deje, nemáme čas sa zastaviť a popremýšľať, iba konáme a zariaďujeme.

Tradície a rituály nás ukotvujú späť do života a stmeľujú rodinu. Spájajú nás s našimi predkami a premosťujú generácie. Tradíciami sa spájajú naše deti s nami, a my s našimi rodičmi a starými rodičmi a tak ďalej. Je to niečo, čo nás presahuje. Lebo nie som len ja. Ja som len preto, že boli moji predkovia. Vo mne sú uložené všetky predchádzajúce generácie.

Rituály a tradície nás z toho vychýleného a uponáhľaného sveta vrhnú do bezpečia. Do toho, čo dodržiavame každý rok, čo dodržiavali naši rodičia, prarodičia… Je to puto a spojivo. Tradície môžu byť v každej rodine, národe iné, alebo aj veľmi podobné.

Tieto väzby a dodržiavanie tradícii v nás (či chceme alebo nie) vyvolávajú pocit pokoja a kľudu. Pocit ukotvenia. Taktiež upevňujú rodinné vzťahy, dokonca vzťahy medzinárodné. Celý rok sme rozlietaní, ale na Vianoce si nájdeme čas na blízkych. Upokojíme sa. Dodržiavame tradície, stretneme sa, zapaľujeme sviečky, staviame stromček, dávame si darčeky. Iné tradície máme na Veľkú noc, na Nový rok, iné na narodeniny, meniny, kde robíme oslavu, gratulujeme, darujeme oslávencovi darček. Na Mikuláša obdarovávame najmenších.

Môj Maťko robí Mikuláša pre rodinu a kamarátov už niekoľko rokov. Hovorí, že vždy sa deti neskutočne tešia. Oni ho čakajú. Pozerajú z okna a dúfajú, že príde. Vikinka s Alžbetkou stáli v okne od rána a pozerali kedy príde: “dúfam, že na nás nezabudol”.

Viera v nadprirodzeno

Zobrať deťom túto vieru alebo ponechať? Deti majú prirodzenú fantáziu a veria v nadprirodzeno. Fantázia patrí k dieťaťu, je to esencia detstva. Rozvíja to ich predstavivosť a inteligenciu. Chápem, že pragmatický postoj sa zdá čistejší – nebudem dieťaťu klamať, ale práve a iba takýmito nevšednými udalosťami v ich živote sa rozvíja u detí fantázia, tvorivé vnímanie, kreativita a emočná inteligencia.

Nebyť takýchto “magických” udalostí v našich životoch, bol by život naozaj pustý. Stali by sa z nás len stroje, pretože by sa vytratila originalita, tvorivosť, predstavivosť. Podporiť deti môžeme rozprávaním rozprávok, vymýšľaním si rôznych príbehov (nie klamaním), hraním hier, predstavení. Deti majú dostatočne vyvinutý zmysel a rozlišujú realitu od fantázie.

Rodinný kalendár

Nový rok, Veľká noc, Dušičky, Advent, Mikuláš, Vianoce. Medzitým oslavy narodenia, narodenín, menín, svadieb. Všetko je to taký rodinný kalendár, vďaka ktorému si pamätáme čo sa kedy stalo, určujeme aký je mesiac. Deti sa podľa toho učia orientáciu v čase. Vedia, že začína advent, že príde Mikuláš, Vianoce, že je koniec roka a začiatok nového. Vedia, že napríklad na jar sa narodili a v lete oslavujú meniny.

A tieto zážitky sa zapíšu nielen do ich mysle, ale aj do srdca a budú na ne spomínať aj po mnohých rokoch. A týmto postojom im odovzdávame kúsok seba, ktorý oni posunú do ďalších generácii.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte. Prihláste sa na sledovanie na Facebooku alebo Instagrame.

Zuzana

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s